|
2.2.2008 - Igor
Aktualizované : 14.3.2008
Slovensko ako jedno z mála krajín (myslím že jediná v Európe) využíva ešte i v dnešnej pretechnizovanej dobe ako zdroj energie pre dopravu potravín a iných nevyhnutných zásob vysokohorských chát ľudskú silu. Zásoby na vysokohorské chaty sú dopravované na chrbtoch nosičov, ktorý zo seba vydajú neskutočnú energiu pri každom výstupe s nákladom upevneným na drevených krosnách. Tu končia diskusie o akýchkoľvek moderných chrbtových systémoch batohov najnovšej generácie, či priedušných a nepremokavých materiáloch ktoré netlačia na plecia a pritom unesú niekoľko desiatok kilogramov. Nosiči používajú rokmi preverené pre niekoho možno „primitívne“ zariadenia (nosičské krosná), ktoré sú zostavené z drevených latiek a ako popruhy sú použité hasičské hadice. Je neuveriteľné v akých podmienkach sú schopní vyniesť niekoľko desiatok či stovák kilogramov práve vďaka týmto vcelku jednoduchým pomôckam. Samozrejme že nie len vďaka nim, v prvom rade ide o vlastné sebazaprenie, odhodlanie a v neposlednom rade aj vynikajúcu kondičku a skúsenosti s pohybom v horských terénoch a hlavne lásku k tomuto poslaniu. Náročky píšem poslaniu a nie zamestnaniu i keď nosiči sú zamestnancami jednotlivých horských chát, ja si však myslím že tu ide viac ako len o odpracovanie smeny či úkolu. Keď si predstavím terén, ktorý musia zdolať, s nákladom ktorý nielen že býva niekedy ťažší ako samotný nosič ale hlavne objemný, čo pri prechádzaní prekážok dosť podstatne ovplyvňuje stabilitu nosiča musím uznať že ide naozaj o majstrov svojho remesla. U laickej verejnosti sa človek často stretáva s rôznymi názormi na túto činnosť. Úžas a obdiv u niektorých ľudí strieda nepochopenie či ľútosť. Pre niektorých ich práca pripomína otroctvo, pre iných sú kráľmi vlastného života.
Otroctvo ? Určite nie, svoju životnú púť si zvolili sami a hoci kedy môžu s nosením skoncovať. Ale myslíte že skoncujú ? Sú slobodní, voľní, maximálne spätí s okolím ktorého sú súčasťou. Páni vlastného života. Otroci či králi ? Odpoveď nechám na Vás.
V súčasnosti sa vynáša náklad v priemere od 60 do 90 kg ale sú aj rekordmani ako napr. chatár zo skalnatej chaty p. Ladislav Kulanga, ktorý zniesol zo Skalnatej chaty na medzi stanicu ľanovej dráhy neuveriteľný náklad o hmotnosti 211 kg.
Chaty, ktoré využívajú prácu nosičov sa nachádzajú prevažne vo Vysokých Tatrách, a mne je známa jedna situovaná aj v Nízkych Tatrách, ale poďme pekne po poriadku.
Vysoké Tatry (chaty kde sa zásobuje nosičmi) :
Chata pod Rysmi (2250 m.n.m.) je najvyššie položená chata Slovenska. Chata je otvorená sezónne (od 15.6 do 31.10). Chatárom je známi chatár nosič a milovník prírody Viktor Beránek, ktorý pred viac ako 20 rokmi dostal nápad založiť súťaž horských nosičov a aj ho uskutočnil. O Sherpa rellay (výstižný názov ktorý táto súťaž dostala) si povieme v inom článku venovanom výlučne tejto nosičskej súťaži.
Téryho chata (2015 m.n.m.) je najvyššie položená celoročne otvorená chata na Slovensku. Chatárom je Miroslav Jílek
Zamkovského chata (1475 m.n.m.) Chatárkou je Jana Kalinčíková. Je s ňou spätá aj ďalšia nosičská súťaž tzv. Nosičská stovka, ktorá je súčasne spomienkou na nedávno zosnulého nosiča Juraja Petranského.
Skalnatá chata (1751 m.n.m.) Chatárom je Laco Kulanga niekedy prezývaný aj kráľ tatranských nosičov. Je držiteľom niekoľkých rekordov (Zbojnícka chata 141 kg, Téryho chata 151 kg, Zamkovského chata 207,5 kg, Tatranská Lomnica – Skalnatá chata 187 kg a vyššie popisovaný rekord kedy zo Skalnatej chaty k medzistanici lanovej dráhy zniesol náklad o hmotnosti 211 kg
V Nízkych Tatrách je zásobovaná nosičmi :
Kamenná chata (2000 m.n.m.) Je najvyššie položenou chatou v Nízkych Tatrách a zároveň je treťou najvyššie položenou chatou na Slovensku. Prevádzka je celoročná, chatárka je Anna Pažitná spolu s chatárom Marcelom Melicherčíkom.
Štefániková chata (1740 m.n.m.) (doplnené 14.3.2008) Je najstaršou doteraz fungujúcou turistickou chatou v Nízkych Tatrách. Stojí na križovatke turistických ciest a keďže je celoročne otvorená útočisko tu nájde nejeden turista ktorý sa práve túla hrebeňom Nízkych Tatier.
(Pokiaľ som na nejakú chatu zabudol budem rád ak pridáte pripomienku do diskusie, príp. pošlete mail na adresu truntreku, určite ju doplním)
Pod chatou pod Rysmi bývajú pripravené krosná s nákladom okolo 40 kg ktorý je možné vyniesť na chatu a skúsiť na vlastnej koži pocity nosičov. Rada od Kasnára, ktorý si takúto vynášku vyskúšal na vlastnej koži znie : „Majte so sebou nejaký druh povrazu, remeň či popruh (mne pomohol sveter), pri prekonávaní prekážok sa krosná miestami nepríjemne nakláňajú cez hlavu vpred a uviazanie dolnej časti o pás vám umožní využiť obe ruky na manévrovanie v horskom teréne, namiesto neustáleho pridržiavania krosien.“
Záver :
V Alpách od tohto spôsobu dopravy nákladu už upustili a začali využívať vrtuľníky, ľanové dráhy, či automobily (vraj to je lacnejšie ale podla mňa hlavne pohodlnejšie). My sme radi že na Slovensku to nie je len otázka peňazí, ale že sa jedná o akési udržanie tradícií a myslím že nosičstvo tradíciu na Slovensku určite má a verím že i naďalej mať bude. Dúfam že nenastane situácia v ktorej sa na nejakej horskej chate dočkáme kávomatu, bankomatu, či stávkovej kancelárie príp. zástavky nejakého futuristického Taxi. Možno sa teraz pousmejete ale aj na takýchto zďaleka nesúvisiacich maličkostiach záleží ďalšie smerovanie našej spoločnosti. Ja osobne si radšej za polievku či guláš priplatím pokiaľ po ceste na chatu stretnem nosiča, ktorý tam suroviny doniesol vlastnými silami a hlavne z lásky k prírode. Taktiež ma určite viac poteší keď mi jedlo vydá človek s ktorým sa dá prehodiť pár slov o okolý a živote na chate ako neosobný nápis na display automatu. Čo je paradoxné dnes nie je výnimočné natrafiť na bufet pri lanovej dráhe v ktorom je čaj či polievka drahší ako na chate kam suroviny museli vyniesť nosiči. Na jednej strane je prevádzka postavená a prevádzkovaná čisto pre biznis, na druhej je to skupina ľudí, ktorých to baví a ktorý vďakabohu ešte nevymreli.
Pokiaľ „prelomíme ľady“ a doterajšiu nedostupnosť pozemnými vozidlami či lanovkami prekonáme, nastane aspoň podľa môjho názoru začiatok konca posledných ľudskými masami (a tým i odpadkami, ktoré po sebe zákonite zanechajú) nedotknutých častí našej krásnej krajiny. Platí aj tu že najväčší neporiadnici sú väčšinou tí najpohodlnejší, ktorí sem pešo nepôjdu.
Niektoré fotografie v tomto článku nie sú umiestnené na našom webe, ale sa jedná o priamy link na fotografie umiestnené na iných weboch. Z tohto dôvodu môžu nastať komplikácie v prípade že by boli tieto fotografie vymazané, alebo servery na ktorých sú umiestnené preťažené. V prípade výpadkov nás prosím kontaktujte na adrese truntrek@truntrek.sk. V prípade že Vás zaujíma zdroj odkiaľ fotografia pochádza zostaňte myšou bez klikania na danom obrázku a o niekoľko sekúnd sa zobrazí popis spolu aj so zdrojom. V prípade že ste autorom či majiteľom niektorých z fotografií a nesúhlasíte s tým aby tu boli uverejnené, dajte nám vedieť na mail truntrek@truntrek.sk a my patričnú linku odstránime.
|
